Namine Hoshitaji

Meno a priezvisko: Namine Hoshitaji
Prezývka: Nami
Pohlavie: žena
Hodnosť: Jounin
Vek: 17
Dedina: Kumogakure

Má rada: zvieratá, ktoré majú labky (hlavne mačkovité šelmy); prechádzky; teplý dážď; teplé večery a svit mesiaca; dobré jedlo (hlavne sladké – čokoláda, jahody a čerešne); miluje, keď padajú z čerešne ružové okvetné lístky; noc; provokovanie; hranie sa s ľudmi; mužské telá; košele a celkovo barmanské uniformy (Shizu-chan ^^)
Nemá rada: zimu (aj keď ju fascinuje sneh a ľad); arogantých a drzých ľudí, ktorí sa nad ňu povyšujú; plač..
Povaha: nevyspytateľná
Popis: dlhé blonďavé vlasy, ktoré nosí väčšinou uviazané do konského chvosta; prenikavo zelené oči, ktoré doslova žiaria; nosí mini kraťasky, obtiahnuté tričko bez ramienok, dlhý plášť bez rukávov a s kapucňou, topánky siahajúce až na stehná, na krku nosí uviazanú mašličku

Špecializácia postavy: ninjutsu
Element: raiton, katon, suiton
Ninja výbava: 2 katany zapečatené na zápästiach, fľaštičky s jedmi, 2kocúrov (bieleho a čierneho→menia sa na ľudí; obaja majú na krku krvnú značku)

Životopis:
Môj príbeh sa začína v jednej z piatich veľkých shinobi zemí. Paradoxom ale je, že to bola práve tá najmenšia z nich, separovaná od okolitých zemí morom, nad ktorým sa týčil jeden jediný most spájajúci túto zem s ostatnými. Narutov most, vybudovaný ešte za čias, kedy obávaný démon z Mlžnej, Zabuza, chodil po tejto zemi a dýchal tento vzduch. Avšak tieto časy sú už dávno preč a s nimi je preč aj stará generácia, ktorá uvoľnila miesto tej novej, mladej a silnej generácii, aby jedného dňa predčila tú predošlú. Práve k tej novej generácii sa pripisuje aj moje narodenie. Sychravé počasie vládlo nad Kirigakure aj v tento májový deň. V Sunagakure o takomto čase praží slnko a ľudia v Iwagakure si už užívajú jemne hrejivé slnečné lúče, len nad Kirigakure sa denno denne vznáša opar hmly. Niekedy sa ním prederie pár slnečných lúčov, no aj tie pôsobia chladne až mrazivo. Vzduch nie je výnimkou, mrazí vás všade kam sa pohnete. Z komínov obydlí vychádzal hustý dym, ktorý značil, že ľudia si doma ešte stále kúria a jar, ktorá tu už mala byť, sa tak skoro nedostaví. Z budovy nemocnice vtúpal dym tiež. Oddelenie pôrodnice malo dnes pohotovosť. Po zdĺhavom a namáhavom pôrode sa na svet dostala maličká, nevinná a rozkošná bytosť. Celý pôrod pečlivo sledoval hrdý ocko a tešil sa na ďalšieho silného a zdravého syna. Matkine výkriky bolesti pomaly utíchli a miestnosť zalial plač bábätka.
„Je to dievčatko“ ohlásil pôrodník a dieťatko položil matke na hruď. Matka však nijako nereagovala. S výkrikmi, ktoré nakoniec utíchli, utíchlo aj jej srdce. Náročný pôrod nezvládla, ale ako sa hovorí - keď niekto zomrie, na svet príde niekto iný. Otca smrť jeho milovanej natoľko ranila, že okamžite, bez toho, aby sa pozrel na svoju práve narodenú dcéru, vybehol zo sály a nikto ho niekoľko dní nevidel. Pred sálou netrpezlivo prešlapoval z jednej nohy na druhú malý bielovlasý chlapec. V tej dobe si však myslel, že je už veľkým chlapcom, pretože nedávno nastúpil do Akadémie, no stále mal len osem rokov. Sestrička vyšla zo sály a oznámila mu nepríjemné správy. Malému Shirovi sa do očí nahrnuli slzy, ale zobral to ako správny veľký chlap. Zaťal ruky v päste, utrel si slzy z tváre a spolu so sestričkou odišiel pri miestnosť, do ktorej bolo vidieť cez obrovské sklo. Hneď svoju malú sestru spoznal podľa jemných blonďavých vláskov. Sestrička sa Shira spýtala, či vie, ako ma mama s otcom chceli pomenovať. Shiro pokrútil hlavou, no pri pohľade na to malé blonďavovlasé stvorenie zo seba vyhŕkol meno Namine. Každý deň ma chodil navštevovať a vždy sa na mňa cez sklo usmieval, i keď vo vnútri prežíval naopísateľnú bolesť, predsa len mama zomrela a otec sa vytratil, nevedno kam a už vôbec nevedel, či sa niekedy vráti. Mal strach, že ostane so svojou sestričkou sám, ale bol odhodlaný, že sa o mňa postará, aj keď nevedel ako. Medzitým, ako som bola ešte stále v pôrodnici, pripravil pre mňa krásnu ružovučkú izbu, ako pre princeznu a všetko to zvládol sám! Po štyroch dňoch strávených v pôrodnici si ma mohol konečne odniesť domov. Doma sa mi stále venoval a popritom stíhal aj trénovať, aby ma ochránil, len Akadémiu začal dosť flákať. Po niekoľkých dňoch sa otec vrátil, a aj napriek veľkému sklamaniu, že som dievča, sa o mňa začal starať. Nestaral sa o mňa kvôli tomu, že by ma mal rád, necítil ku mne žiadne city, robil to len kvôli tomu, aby sa Shiro plne venoval Akadémii a tréningu. Shiro bol totiž otcovým nástupcom a po otcovi sa mal stať vodcom klanu Hoshitaji. K tomu spadá aj ovládanie nášho kekkei genkaiu menom Atsukai. Je to manipulácia s krvou, a tú Shiro veľmi dobre ovládal. Popritom sa učil aj elementárne techniky, pretože pred ostatnými deťmi sa bál svoje schopnosti ukázať. Mal strach, že sa ho budú ostatní báť a zavrhnú ho. Učitelia však vedeli, čo je zač vďaka jeho priezvisku. Stranili sa ho a on jednoducho nechcel, aby sa k nemu tak správali aj jeho kamaráti.

Po niekoľkých mesiacoch som sa konečne naučila batoliť a začala som spoznávať veci okolo seba. Rada som sa plazila štvornožky po zemi a zbierala hračky, ktoré som vždy pokazila, bábikám som odkusla hlavu a plyšákov vždy roztrhala. Vtedy to môjmu bratovi prišlo roztomilé, ale to ešte nevedel, čo zo mňa vyrastie. Pomaly som prechádzala do veku, kedy som už vedela plynuje rozprávať a chodiť. Mala som 4 a bráška mal v tom čase 12rokov, bol z neho genin, a tak často doma trénoval. Rada som ho pri tom pozorovala a zapáčili sa mi kunaie a shurikeny. Občas som mu nejaký ukradla a dosť často sa stalo, že som sa oň pozerala. Moja krv sa správala úplne inak ako krv iných ľudí. No bola som malá a vôbec som si také veci nevšímala. Až keď som mala 8, začala som vnímať, že moja krv sa správa čudne. S kamarátmi sme sa hrali na ninjov a mňa jeden z nich nechcene trafil kunaiom do dlane. Keď som si kunai so slzami v očiach vytiahla, z ranky mi vytiekla krv, a tá začala pomaly tuhnúť a následne sa znova zmenila na kvapalnú. Fascinovalo ma to a ukázala som to kamarátom. Zhrozene sa na mňa pozerali, v očiach som im videla strach. Môj úsmev na perách sa vytratil, keď jeden z nich vykríkol: „príšera!“ a rozbehol sa odo mňa preč. To isté urobili aj ostatní. Začala som silno plakať a so zakrvácanou rukou som sa náhlila domov. Prišla som s plačom za bratom (vtedy mal 16 a bol chuuninom) a ukázala som mu svoju ruku. Milo sa na mňa usmial a vzal ma do kúpelne, kde mi ranu vydenzifikoval a obviazal. Posťažovala som sa mu, a keď počul o tom, čo sa dialo vonku, hneď mi vysvetlil všetko okolo nášho kekkei genkai a ja som so záujom pozorne počúvala. Avšak nikdy nesmiem dovoliť, aby to ostatné deti z dediny videli. To ma trochu zarazilo, no bratovi som sľúbila, že už sa to opakovať nebude. Odvtedy som bola vždy s bratom, pomáhala som mu pri tréningu a venoval mi každý kúsok svojho voľného času, i keď musel tvrdo drieť kvôli klanovým povinnostiam.

Na Akadémiu som nastúpila ako 10ročná, keď som svoj kekkei genkai mala ako tak pod kontrolou, brat nechcel dovoliť, aby na mňa ukazovali prstom ako na nejakú obludu. Lenže obdobie na začiatku akadémie bolo pre mňa utrpením. Deti, ktoré pred dvomi rokmi videli, čo dokážem s krvou, na mňa hneď začali ukazovať prstom a vykrikovali po triede, že som obluda, zrúda a že nie som normálna. Nikto sa so mnou odvtedy nerozprával a takto to išlo ďalej, až kým ma jeden z nich nezačal šikanovať. Veľmi som trpela, no nikdy som sa neopovážila brániť sa, mali pravdu, bola som v podstate zrúda a tiež som bratovi niečo sľúbila a toho sľubu som sa držala ako kliešť. Domov som chodila s modrinami a dokonca aj s reznými ranami, ale bratovi som sa vždy vyhovorila na tréning a moju nešikovnosť. Mala som rada, keď sa o mňa staral a ranky mi ošetroval. Vždy sa mi pri tom hral s mojími dlhými blond vlasmi. Hovoril, že som ako mama a že moje vlasy miluje. Raz to deti na akadémii prehnali a pri šikanovaní mi dorezali ruky a jedna mladá slečna mi ufikla moje dlhé vlasy. Keď som ucítila, ako ma za ne ťahá a naraz povolila, otočila som sa a na zemi som videla pár blonďavých pramienkov, ostatné držala v ruke s psychopatickým úsmevom na tvári. V tom momente ma zaliala horúčava a myseľ sa mi zatemnila, pred očami sa mi zahmlilo. Jediné, čo si potom pamätám bol strašný krik a dotyčné dievča priklincované nad zemou ku stene, samozrejme tyčkami z mojej krvi. Začala som sa smiať ako zmyslov zbavená, a tým som odhalila svoje špicáky, ktoré ešte stále neboli zapečatené. Nikto to z rodičov ani učiteľov nemal odvahu riešiť. Všetci sa nášho klanu báli. Hneď v ten deň sa zišli starí členovania klanu, môj otec a brat v tajnej podzemnej miestnosti nášho klanu. Pripútali ma reťazami na stôl, nevedela som, čo sa deje. Na telo mi nakreslili rôzne znaky z krvi, to isté urobili aj okolo mňa a začali s pečatením. Bolelo to, pálilo a zvýjala som sa od bolesti, kričala som, no oni stále pokračovali, až kým sa krvavé znaky nezlúčili do jednej pečate na mojom krku. V tom momente mi z úst vytiekol pramienok krvi a moje špicáky sa premenili na obyčajné zúbky. Odpadla som a prespala 3dni. Keď som sa vrátila na akadémiu, nikto sa na mňa neodvážil pozrieť, nie to ešte stiahnúť ruku. Páčil sa mi ten rešpekt, ktorý som teraz mala.

Po troch rokoch odsedených na Akadémii som sa konečne stala ninjom. Nebola som medzi najlepšími absolventmi, ale nepriradili by ste ma ani k tým najhorším, taký zlatý dobrý stred.
Tak, ako každý čerstvý absolvent Akadémie, tak aj ja som mala byť priradená do tímu. Hneď na druhý deň po záverečných skúškach sme sa poslednýkrát stretli všetci bývalí spolužiaci v našej triede. Dostali sme čelenky. Dievčatá sa rozplývali nad červenou látkou, ktorá tvorila podklad pre pliešok, na ktorom bol vypálený znak Kirigakure. Liezlo mi to na nervy, čelenku som v rukách stískala a hlavou mi prebleskol obraz, ako tým plieškom dotyčné nány podrežem. Hluk však prestal okamžite po tom, čo si sensei odkašľal a táto predstava sa mi z hlavy vyparila. Počúvali sme bláboly o tom ako je ťažké a nebezpečné byť ninjom, no mňa tie reči nezaujímali, preto som si položila hlavu na lavicu a neprítomne som pozerala pred seba. Bola som mimo dosť dlho, takže sa sensei medzitým dostal k menovaniu tímom. Na rad sa dostalo aj moje meno. Predtým ako sensei vyslovil moje priezvisko, naprázdno prehltol a priškrteným hlasom vyslovil to priezvisko. Prevrátila som očami a v triede nastalo dlhé hrobové ticho. Všetci po sebe zazerali a v mysli sa modlili, aby neboli so mnou v tíme. Sensei napokon prečítal ďalšie dve mená a ostatní si hlasno vydýchli, čo ma dosť naštvalo, tak som hlasno cukla a narovnala som sa, pritom som každému, čo sa na mňa pozrel venovala vražedný pohľad. Nevedela som, kto sú moji tímoví partneri, pretože som nemala chuť a ani potrebu poznať mená tých, ktorí ma od začiatku Akadémie šikanovali. Stačilo mi, že oni poznajú to moje. V čase, keď som sa stala geninom, bol môj brat jounin, takže mal na starosti svoj vlastný tím a k tomu záležitosti okolo klanu. Už na mňa nemal toľko času. S tímom som plnila misie, sensei sa snažil byť ku mne prívetivý, ale stále som ostávala chladná. Jediný, kto sa ma skutočne nebál, bol Hideo Izuna, môj tímový parťák. Nahradil môjho brata a po dlhej dobe som konečne ku niekomu niečo cítila.

Po dvoch rokoch tréningu bol náš tím zapísaný na skúšky chunninov. Pri jednej zo skúšok bol Keisuke, môj druhý parťák, vážne zranený a musel sa vzdať čelenky. Bolo mi to jedno, jediný, kto ma zaujímal bol Hideo. Vzájomne sme si pomáhali a napokon sme skúšky obaja úspešne dokončili. Zvládla som to len vďaka nemu. Vďaka nemu som sa okrem manipulácie s krvou venovala aj elementárnym technikám a taijutsu, takže som svoje KG nemusela pri skúškach využiť. Bola som šťastná, milovala som ho. Brat prijal prácu ako ANBU. Vďaka nemu nás obyvatelia Kirigakure prestali vnímať ako nejaké zvieratá, príšery alebo démonov a konečne nás začali rešpektovať ako jeden z klanov ich dediny. No počas tajnej misie s najvyšším hodnotením prišiel o život. Zrútila som sa z tej správy. Otec ma začal kvôli tomu obviňovať a dokonca na mňa hodil aj smrt matky. Niekoľkokrát ma zbil, nenávidela som ho, ale teraz, keď bol môj brat mŕtvy, sľub, ktorý som mu dala bol pre mňa omnoho cennejší. Preto som otcove rany znášala, no nenávisť sa vo mne kopila. V tom období mi Hideo dosť pomáhal. Raz večer, keď mesiac bol neobvykle veľký a ešte k tomu v splne, plakala som Hideovi na rameni. Začal sa hrať s mojim vlasmi. Zaboril sa do nich tvárou a pošepkal, že sú nádherné. Presne ako môj brat, Shiro. Dvihla som hlavu z jeho ramena a udivene som sa naňho pozrela. Neverila som vlastným ušiam. Rukou ma jemne chytil za bradu a tvár mi potiahol bližšie k tej svojej. Chvíľu mi hladel na pery, zatiaľ čo ja som sa mu pohľadom zabodla do očí. Netrvalo dlho a pritiskol svoje pery k mojim. Bol to náš prvý bozk, vlastne bol môj vôbec prvý bozk. Odvtedy sme boli spolu a môj život sa otočil o 180°. Nikdy som nebola šťastnejšia. Lenže všetko pekné časom skončí. Keď sme mali 16rokov, Hideo sa stal jouninon a chodil so svojim tímom na misie a z jednej z nich sa už nikdy nevrátil. Veľmi som trpela, ale práve spomienka naňho a na môjho brata vytvorila zo mňa nového človeka. Pri boji som vždy chladná, ale snažím sa ľuďom pomáhať a byť na nich milá. Otec už nie je najmladší a aj napriek tomu, že som žena, musí predať vodcovstvo. Mám sa stať jeho následovníkom, a preto tesáky, ktoré som mala zapečatené, mi znova odpečatili. Nedávno som sa prihlásila na skúšky Jouninov, ktoré som zvládla a momentálne čakám, kým mi pridelia nejaký tím.

Do Kiri pojť už jen jako Genin